Vysokohorské zápisky
Vysokohorské zápisky – Ako sme (ne)prešli Priečne sedlo
Začiatkom júna sa skončila uzávera turistických chodníkov v našich veľhorách a tak sme začali pripravovať výstup, kde by sme si dali poriadne „do tela“. V Tatrách je nepreberné množstvo chodníkov i miest, kam vie ísť turista za neopakovateľnými zážitkami. Jedným z takýchto miest je aj Priečne sedlo ležiace na pomedzí Veľkej Studenej doliny a Malej Studenej doliny. Priečne sedlo dosahuje výšku úctyhodných 2 352 m n. m. a je známe mnohými reťazami, či fixnými lanami nachádzajúcimi sa na turistickej trase.
Toto bola ideálna pozvánka na ďalšie dobrodružstvo, ktoré sme chceli zažiť a úspešne zrealizovať. Na plánovanie sme použili kartografické dielo TM VKÚ 113 Vysoké Tatry. Vďaka tejto mape sme mali jasný prehľad o trase, ktorá pôvodne pozostávala z chôdze Malou Studenou dolinou a návratom cez Priečne sedlo Veľkou Studenou dolinou. Vhodná predpoveď počasia, 4 horské chaty cestou a viac ako 22km trasy. Nič viac nám nebolo treba, aby sme vyštartovali do Vysokých Tatier.
Starý Smokovec a cesta Hrebienkom do Malej Studenej doliny
Skorý ranný budíček bol tentokrát ešte o čosi skorší, pretože zubačková lanovka na Hrebienok mala počas pracovného týždňa plánovanú odstávku. To znamenalo začiatok chôdze, kde si nebudeme „pomáhať“ s tým, že sa odvezieme na Hrebienok ale všetko si poctivo vyšlapeme. Raná chôdza zeleným chodníkom príjemne ubieha a za necelých 40 minút sme už pri prvej chate dnešného dňa – Bilíkovej chate. V jej okolí je niekoľko ľudí, čo obdivujú okolie. My pokračujeme ďalej k vodopádom Studeného potoka, ktoré nemôžeme v tejto časti vynechať. Je to povinná záležitosť, pre všetkých, ktorí ich ešte nevideli. Masívne vodopády očaria skutočne každého.
O čosi ďalej prechádzame okolo ďalšieho významného miesta – Rainerovej útulne. Ide o najstaršiu chatu v Tatrách a pôsobí skutočne rozprávkovo. Na chvíľu si pri nej posedíme, aby sme nabrali ďalšie sily a ideme smerom ku Zamkovského chate. Od útulne po Zamkovského chatu je na chodníku citeľné prevýšenie, ktoré nám jednoznačne ukazuje, že dnes nič nebude „zadarmo“. Na chate si taktiež trochu oddýchneme a vnoríme sa do lesa na zelenú trasu. Tá nás postupne vedie do Malej Studenej doliny známej svojimi neopísateľnými prírodnými krásami.
Dolinou na Téryho chatu
Ako vychádzame z lesa, tak sa pred nami otvára neuveriteľne nádherná dolina. V minulosti sme tu už boli, avšak opäť strácame slová a len pozeráme z jednej strany na druhú čo stvorila príroda. Končiare ako Malý Kostol, Prostredný hrot, Lomnický hrb alebo Lomnický štít sú jednoducho úžasné. Až pri nich si človek uvedomí, aký je malý. Dolina ponúka mierne stúpanie, ktoré na konci musíme „dobehnúť“ počas cesty Veľkým hangom i Malým hangom. Malý Studený potok tu vytvára úžasný vodopád, ktorý opäť len potvrdzuje silu a jedinečnosť prírody v tejto doline.
Prichádzame na Téryho chatu, najvyššie položenú celoročne otvorenú chatu v Tatrách, a robíme si prestávku na občerstvenie. Tento posledný úsek dáva zabrať viac ako sme očakávali. Po občerstvení a pozorovaní fotogenických Piatich Spišských plies zahájime pokračovanie žltou turistickou trasou smerom na Priečne sedlo. Stúpame náročnejším úsekom okolo Pfinnovej kopy a pred nami sa otvára pohľad na Priečnu vežu, Širokú vežu i samotné Priečne sedlo.
Priečne sedlo nám nepraje
Sedlo na svojej trase ešte obsahuje značné množstvo snehu po zime. Vyzerá, že sme tentokrát vyrazili do Vysokých Tatier príliš skoro a sneh v žľaboch sa ešte drží a neplánuje sa roztopiť len tak ľahko. Približne 20 minút len tak stojíme a pozorujeme cez ďalekohľad trasu na Priečne sedlo. Ako počítame, neustále nám len vychádza, že by sme sa mali, bohužiaľ, otočiť a vrátiť späť. Pre istotu ešte prídeme k rázcestiu pod Sedielkom, odkiaľ je lepší výhľad na Priečne sedlo ale opäť sa len potvrdzuje, o čom sme boli presvedčení – dnes pôjde o neúspešný prechod. Nuž, trochu sklamaní ale zároveň aj s spokojní s tým, že sme zbytočne neriskovali, sa vraciame späť ku Téryho chate.
Na chate sa opäť občerstvíme a postupne sa vraciame Malou Studenou dolinou späť do Starého Smokovca. Niekedy je otočenie sa na trase v správnom okamihu to najväčšie víťazstvo pre turistu. Na hory chceme ísť ešte mnohokrát, takže si na roztopenie snehu ešte počkáme a vrátime sa sem neskôr, keď minimalizujeme riziko úrazu, či iného zranenia. Bezpečnosť na horách netreba podceňovať, pretože nám to hory vedia veľmi rýchlo nepekne vrátiť.
Autor článku:
Lukáš Paško - Nadšenec slovenských hôr a aktívny turista
